Ukážka: Strážca brány... a iné neuveriteľné príbehy (Wolf, Klaus-Peter)

Ešte nikdy som sa pri umývaní zubov tak nezabával. Vytiahol som kefku z úst a chcel som ju opláchnuť. A vtedy sa stalo čosi neuveriteľné: môj odraz v zrkadle si ďalej umýval zuby!
Tak strašne som sa preľakol, že som si automaticky siahol do rozkroku v obave, či som si necvrkol. Môj zrkadlový obraz sa tiež zľakol a urobil to isté.

To hádam nie, pomyslel som si. To nie je možné. Zrkadlo predsa odráža to, čo sa deje pred ním. Pohyby musia prebiehať zároveň, a nie s niekoľkosekundovým oneskorením. A je úplne jedno, či má zrkadlo sto rokov alebo nie!

No i tak som mal pocit, akoby ma niekto pozoroval, a bál som sa, aby ma ten dotyčný nevysmial. Nikto si však zo mňa neuťahoval. Nebol tu nik, kto by ma chcel zosmiešniť. Bol som v tej kúpeľni sám a stál som pred svojím vlastným odrazom.

Tváril som sa, že sa nič nedeje. No predsa len som si pripadal trochu smiešne. Pokúšal som sa svoj zrkadlový odraz zmiasť. Čestné slovo. Strčil som si kefku do úst a pokračoval v umývaní zubov. Kútikom oka som pozoroval svoj odraz v zrkadle. Robil presne to, čo ja. Všetko bolo tak, ako malo byť. Možno som sa predsa len mýlil.

Ktovie, čo mi prababka do toho čaju namiešala, pomyslel som si. Kedysi sa tu vraj pestovali konope. Otec mi vravel, že z nich pochádza označenie "silný tabak".
Žeby prababka pokračovala v tradícii? To ma pobavilo. Veď kto sa môže pochváliť tým, že mu prababka uvarí hašišový čas?

Začal som si umývať zuby zhora nadol, aby som sa lepšie dostal medzi štrbiny, v ktorým mi zostali prilepené zvyšky koláča. Môj odraz v zrkadle však stále robil to, čo predtým, nepohyboval kefkou zhora nadol, ale sprava doľava.

Premeral som si svoj náprotivok prísnym pohľadom. Previnilo pokrčil plecami a začal si umývať zuby tak ako ja.

A potom prišiel ďalší šok! Zubná kefka! Môj odraz v zrkadle nedržal v ruke krikľavomodrú kefku s pohyblivým, ďaná šetriacim kĺbom v strede rúčky, ale tú odpornú starú s vypadanými štetinami, ktorú mi ponúkala prababka.

Hodil som sa na zem, aby ma môj odraz nevidel. V podstate som sa v zrkadle ani vidieť nemohol, pretože som ležal dole na dlažbe. Začal som sa plaziť k dverám.

Oprel som sa chrbtom o dvere a ťažko dýchajúc som vstal. Čo ak som sa práve pomiatol?

Odrazu som skočil rovno pred zrkadlovú skrinku. Môj odraz však nepriletel, nie. Zbadal som ho čučať v dolnej časti zrkadla s idiotsky pretiahnutou hlavou, scvrknutým telom a pohľadom upretým na dvere. Zrejme som tým skokom svoj zrkadlový obraz poriadne zaskočil, pretože chvíľu trvalo, kým zaujal rovnakú pozíciu, v akej som sa práve nachádzal ja. Pritom mu nedopatrením vypadla kefka.

"Kto si?" spýtal som sa.

Môj náprotivok neodpovedal.

Vzal som sekeru, postavil som sa rozkročmo pred zrkadlo a začal sa mu vyhrážať: "Prestaň si zo mňa robiť blázna, lebo to zrkadlo rozmlátim!"

Preľaknutý obraz v zrkadle zdvihol obe ruky. "To predsa nemôžeš spraviť!"

"Ale môžem, o tom nepochybuj. Som Alexander Blau a nedovolím, aby si si zo mňa robil žarty."

"Mal by som návrh, ako celú vec vyriešiť," ozval sa ten typ v zrkadle.

"Vážne? To som teda zvedavý."

"Poď sem ku mne. Pozri sa, ako to vyzerá tu. V skutočnom svete."

Prekvapene som pokrútil hlavou. "Skutočný svet je tu," ohradil som sa a buchol som sekerou o podlahu, aby som dokázal sám sebe, že ja som v tom pravom svete.

Môj náprotivok sa začal natriasať od smiechu. "Ty si naozaj myslíš, že táto malá kúpeľňa je skutočný svet? Veď ty nemáš o ničom ani potuchy!"

"Nie," odvetil som. "Samozrejme, že nemyslím len túto kúpeľňu. Svet je oveľa väčší. Môžem prejsť cez tieto dvere von. Ocitnem sa uprostred starej vily. Môžem z nej vyjsť a zísť dolu do Ichtenhagenu. Možno bude niekde nejaká diskotéka. Chápeš? Ichtenhagen tiež nie je zďaleka celý svet. Je to tak nanajvýš zadok sveta."

"Všetko, čo existuje v tvojom svete, je aj v tom mojom," tvrdil môj odraz v zrkadle a ukazovákom ma lákal k sebe ako ježibaba Janka a Marienku...