Stretnutie na Pobreží lásky (Amelin, Michel)

Ukážka

Na posledné raňajky pre odchodom na prázdniny mi mama pripravila hamburgery.
– Keďže sú dva, – pospevovala si, – pre moju malú Amandine to znamená dvojnásobné prekvapenie!
Celá hrdá položila predo mňa tanier. Prekvapene som pozorovala hamburgery, ako keby to boli bomby, pripravené vybuchnúť mi rovno do tváre.
Mama vytiahla dve stoličky a s uľahčeným výdychom sa posadila. Vyzerá naozaj impozantne. Váži viac ako sto kilogramov a pre každú polovicu zadku potrebuje jednu stoličku. Pokiaľ ide o mňa, ja o svojej hmotnosti radšej ani nehovorím. V štrnástich rokoch je to tajomstvo – najmä ak prekračuje sedemdesiat kilogramov.
– To si nemusela, mami...
– A prečo nie? – odpovedala mama. – Moja dcéra si celé týždne iba odrieka a odrieka. Núti sa jesť len šaláty, takže napokon skončí tak, že sa bude ponášať na korytnačku.
– Držím diétu, mami. Keď sa blíži leto, vždy treba držať diétu.
– Z času na čas sa má urobiť malá výnimka.
– Schudla som štyri kilá a tristopäťdesiat gramov. Ak vydržím, možno by som sa mohla vojsť do veľkosti XL.
– Tieto dva malé hamburgery ani nestoja za reč a z týchto pár rachitických hranolčekov zaručene nepriberieš.
– Tieto hamburgery sú obrovské! A hranolčeky? Rezala si ich motorovou pílou? Sú také hrubé, že vyzerajú skôr ako koly.
– Ty máš také rada.
Zľahka som odstrčila tanier.
Mama sa znepokojila:
– Si chorá?
– Nie som chorá. Len som už zmúdrela.
– Nie si spokojná s mojím prekvapením? A ja som si myslela, že budeš skákať od radosti!
– Tesne pred prázdninami, ktoré mám stráviť pri mori, toto zjesť nemôžem.
Mama zvesila nos.
– Odkedy držíš tú diétu, Amandine, vychádza sa s tebou akosi ťažšie.
No práve! Veď presne to je to! Napriek dietetickým odporúčaniam moja mama nedokáže zmeniť stravovacie návyky v našej domácnosti. A tak je nutné, aby som sa tomu dokázala postaviť na odpor...
– Musím si dávať pozor na to, čo zjem, – povedala som. – Už mám plné zuby toho, ako sa mi ostatní vysmievajú!
Keď hovorím o ostatných, mám na mysli najmä chlapcov. A zvlášť tých, ktorých som nevidela už štyri roky!
Srdce sa mi zovrelo obavou.
Mama pokrčila plecami.
– Nikto sa ti nesmeje, miláčik. To si iba namýšľaš. S tou tvojou broskyňovou pokožkou a očarujúcim úsmevom si veľmi pôvabná.
Mama je hrozne naivná. Ustavične sa na mňa pozerá očami plnými lásky, a to spôsobuje, že je vlastne ako keby slepá. Ja sa na ňu tiež pozerám s láskou, ale odkedy som začala držať diétu, naučila som sa na ňu hľadieť i očami diétológa... A keď budem v jej veku, rozhodne nechcem vyzerať ako ona!
Ale také niečo jej predsa nemôžem povedať...
Aby som jej urobila radosť, vzala som si jeden hranolček a pomaly som ho prežúvala.
– Je dobrý?
Áno! Je fantasticky dobrý. Lepší ako tie moje špeciálne šaláty na chudnutie!
Zatiaľ čo moja ruka nedokázala odolať tomu, aby nesiahla po druhom hranolčeku, ja som si opakovala predsavzatia, ktoré som si dala vo chvíli, keď mi stará mama oznámila, že sa znova stretnem s Rodrigueom:

1) Byť mladá.
2) Byť pekná.
3) Byť inteligentná.

Dva body sú splnené.
1) Som mladá, a ešte dlho aj budem.
3) Som celkom inteligentná.
Už zostáva iba bod číslo 2. Rozhodla som sa bojovať až na smrť, len aby som vyhovela i predsavzatiu byť pekná. A to je teda poriadna fuška, to mi môžete veriť!
Vari zahodím všetky svoje šance tým, že zožeriem tieto maxi hamburgery?
Tretí hranolček.
Cítim, ako sa na mňa znova lepí aspoň pol gramu.
Niekoľko ďalších hranolčekov.
Ešte tri gramy...
Tomu sa nedá odolať! Jeden po druhom som zhltla všetky hranolčeky a mama ma pritom pozorovala dojatým pohľadom...