Crazy (Lebert, Benjamin)

Ukážka

Ako opísať život na internáte? Je to podľa mňa naozaj ťažké. Je to tiež len život. Tak ako ktorýkoľvek iný z mnohých životov na tomto veľkom svete. Viem len toľko, že na internát sa zabudnúť nedá. V nijakom okamihu. Či je to dobré alebo zlé, to musia rozhodnúť iní. Ja k tomu môžem povedať len toľko, že človek je odkázaný na spolupatričnosť. Večné spolužitie. Spolu žiť. Spolu jesť. Spolu sa opiť. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Dokonca aj plakať treba spolu. Keď totiž človek robí niečo sám, hneď niekto vojde a pridá sa k nemu. Asi to tak musí byť. Niekedy sa človeku chce zomrieť. A niekedy v sebe cíti dupľovanú dávku života. Ako opísať život na internáte? Všetko raz pominie. Teraz to viem.

Batožina stojí pri dverách. Janosch mi pomohol s balením. Tri kufre a jedna taška. Zoradené vedľa seba. Pripravené na odchod. Preglgnem. Odrazu to tu vyzerá hrozne pusto. Steny sú chladné. Písacie stoly prázdne. Zmocňuje sa ma zvláštny pocit. Pravou rukou si siahnem na spotené čelo.

Takže z matiky opäť guľa. A k tomu štvorka z nemčiny. To úplne stačí. Aby som prepadol. Internátnu školu musím opustiť. Rodičom napísali na rozlúčku štipľavý list:

Váš syn je, žiaľ, neschopný. Navyše sú s ním často problémy a viackrát sme ho neskoro v noci pristihli na dievčenskej chodbe.

O desať minút príde otec a vyzdvihne ma. Dovtedy mám čas, aby som sa rozlúčil s Janoschom a chalanmi. Na prázdniny môžu odcestovať až zajtra. Vlastne aj ja. Otec však trval na tom, že po mňa príde už dnes. Deň pred koncom školského roka. Dovolili mu to. Zrejme sa ma potrebujú čo najrýchlejšie zbaviť. Nemôžem im to mať za zlé. Tučný Félix sa ma pýta, ako to vyzerá s mojou budúcnosťou. Chytí ma okolo pliec. Usmievam sa. Myslím si, že moja budúcnosť je veľmi ružová. Mám bývať u otca. Potom by som mal ísť do nejakej zvláštnej školy. Matematika sa tam preberá v menšom rozsahu, vravela mama. No pravdu povediac, nechce sa mi tam. Nechcem byť večne ten nový. Ten nový s listom pod pazuchou. Vďakabohu, že to nie je internátna škola. Po vyučovaní môžem ísť domov. Plakať. Smiať sa. Byť šťastný. Čoskoro budem mať sedemnásť. To sa vraj v živote veľa zmení, aspoň som tak počul. A u mňa to tak zrejme aj bude. Moja rehabilitačná sestra povedala, že vidí radikálne zhoršenie, čo sa týka môjho ľavostranného ochrnutia. Ľavú ruku mi vykrúca čoraz viac dovnútra. A nohu tiež. Možno raz nebudem môcť vôbec chodiť, tvrdila. Vraj zázrak je už to, že som sa to naučil. No nech je, ako chce, ešte stále žijem. A kým žijem, nejako už bude...