Chlapec, ktorý žil v mojej hlave (Gudule)

Ukážka

Keď som roztvorila obe krídla okenice, bola som taká rozrušená, že som celkom zabudla, že prší. V tej chvíli zahrmelo oveľa silnejšie ako kedykoľvek predtým. Oblohu preťal oslepujúci záblesk. Podskočila som a inštinktívne som sa pohla smerom k oknu.

Otvorilo sa.

Vliezla som dnu. Tam vnútri budem aspoň v suchu. A mimo dosahu blesku.

Keď Ryško zbadal, ako som vpadla do jeho dúpäťa, zamňaukal. Iba zamňaukal. Bez akejkoľvek agresivity. Dalo by sa povedať, že to bolo niečo ako zamňaukanie na privítanie. Napokon, veď som si ho prakticky adoptovala!

Kvôli búrke a dažďu som chcela okno zase zavrieť, ale drevo pracovalo a západku som už nedokázala dať na pôvodné miesto. Upevnila som ju, ako som vedela.

V dennom svetle som videla, že miestnosť je naozaj prázdna. Na podlahe červené dlaždice, biele steny, starobylý krb... Rovnako ako u nás! Grandjeanovci museli mať podobný vkus ako moji rodičia: zrejme obľubovali všetko "pôvodné". Bez problémov som si dokázala predstaviť ich nábytok - tu rustikálne kreslá, tam bielizník, v úzadí príborník veselej červenohnedej farby. Tu v tomto kúte pevný stôl s dvoma lavicami. A všade rozvešané závesy z prírodného ľanu.

"U nás sa určite budeš cítiť ako doma," povedala som kocúrovi.

Potom, keď už som tam teda bola, pustila som sa do obhliadky. Kuchyňa a s ňou susediaca práčovňa. Vstupná hala. Vľavo ďalšia miestnosť - azda televízna alebo hosťovská izba. A všetko spojené malou tmavou chodbou.

Ryško šiel počas celej exkurzie predo mnou. Ako hostiteľ, ktorý ukazuje svoj dom hosťom. Alebo ako realitný agent. Táto myšlienka ma rozveselila. Záujemca, ktorý si prezerá dom pod vedením mačky!

"Takže ty teda bývaš tu?" spýtala som sa ho.

Zamňaukal a ja som si to preložila ako "áno"! Potom sme sa ocitli na úpätí schodiska.

Nové zamňaukanie. Ryško sa otočil ku mne, vzápätí jediným skokom preskočil tri schody a znova sa zvrtol ku mne. Nemohlo byť pochýb: vyzýval ma, aby som ho nasledovala.

Ako som mohla odolať? S búšiacim srdcom som sa pobrala tesne za ním. V prachu sa črtali celé desiatky odtlačkov malých labiek. Kocúr musel chodievať hore veľmi často!

Vyšli sme hore a ocitli sme sa na chodbe s troma dverami, z ktorých prvé boli trochu pootvorené. Kocúr bez zaváhania vkĺzol dnu. Dvere zavŕzgali, keď som do nich strčila.

A tam... tam...

Nuž, takmer som odpadla!