Kniha mŕtvych dní (Sedgwick, Marcus)

Ukážka

Strčili kovový hrot do škáry a Chlapec s Rakytou sa oň opreli celou svojou váhou. Svietnik bol kratší ako rýľ, ale bol pevný, a tak sa kamenný blok s náhlym trhnutím nadvihol o jeden či dva palce.

"Rýchlo!" povedal Valerián. "Podložte tam niečo!"

Chlapec nohou zasunul pod kamenný blok porisko rýľa.

Keďže im bola ustavične zima a celý deň nič nejedli, čokoľvek, čo teraz spravili, ich vyčerpávalo. Chvíľu oddychovali, dychčali po toľkej námahe.

"Na čo čakáte?" zavrčal Valerián. "Pohnite sa s tým!"

Unavene zdvihli svietnik a odsunuli horný koniec tak ďaleko, ako sa len pod malým otvorom, ktorý vytvorili, dalo.

Opäť zatlačili smerom nadol a kameň sa zdvihol o niečo viac.

"Nakloňte ho nadol," prikázal Valerián a oni poslúchli. Kamenný blok sa posunul po vrchnej časti svietnika ďalej od otvoru. Keď tento pohyb niekoľkokrát zopakovali, kameň sa celkom uvoľnil.

"Teraz kopte," povedal Valerián, ukazujúc na pás zeminy, ktorý odkryli.

Chlapec zdvihol zlomený rýľ. Jeho väčšia časť bola stále používateľná, a tak sa pustil do vyhadzovania hliny.

Išlo to prekvapujúco ľahko a už po niekoľkých minútach rýľ narazil na nejaké drevo.

Valerián len-len že dokázal tlmiť svoju netrpezlivosť. Prechádzal sa popri stene, šomral a nadával, zatiaľ čo Chlapec a Rakyta odhazovali hlinu holými rukami.

"Prečo vždy skončíme pri takýchto veciach?" šomrala Rakyta, keď sa s Chlapcom znovu prehrabávala v hline v hrobe.

"Čuš a kop," povedal Chlapec.

A potom boli hotoví. Odkryli vrchnák truhly.

"Och, nie!" povedal Chlapec. "Už nie!"

"Čo je?" napätým hlasom sa spýtal Valerián.

Chlapec krútil hlavou.

"Tá truhla je rozbitá."

Valerián sa nahol dopredu a jednou rukou sa mu podarilo vytiahnuť nahor vrchnú časť veka truhly. Presne ako vrchnák, pod ktorým Valerián takmer našiel svoj koniec, aj teraz bola horná tretina veka rozbitá, rozsekaná tak, že sa na bokoch zjavil zubatý okraj tenkého dreva.

Chlapec odhodil vrchnák nabok. Pozrel sa späť do otvoru. Rakyta zalapala po dychu. Vnútri ležala kostra, jej kosti boli poväčšine čisté a biele, no len poväčšine.

Ruky mala prekrížené cez franforce a handry na hrudníku.

A to bolo všetko. Nebola tam nijaká kniha.

"To nie je možné!" kričal Valerián. "Hľadajte ďalej! Pri nohách!"

Chlapec sa ani nepohol. Pozrel sa dole na kostru a bolo mu jasné, že sa nedokáže prinútiť, aby sa k nej natoľko priblížil.

"Urob to!" zvolal Valerián.

"Ja... " zajakal sa Chlapec, "ja nemôžem."

Valerián zastal, a potom tak silno kopol do svietnika, až odletel kamsi pod lavice.

"Ja to urobím," náhlivo povedala Rakyta a skôr než mohol Valerián niečo povedať, zodvihla sviečku a zahľadela sa do hlbín hrobu.

Vstala.

"Nič," povedala.

"Podviedli nás!" kyslo povedal Valerián.

"Takže...? " začal Chlapec.

"Áno," povedal Valerián. "Áno, toto vyzerá celkom ako slepá ulička."