Ukážka: Zatúlané srdce jazdca/Lea a kone 4 (Gohl, Christiane)

Streda bola pôvodne dňom, kedy som chodievala jazdiť spolu s Thorstenom, ale tentokrát som to chcela presunúť. Dohodla som sa s ním na piatu. Je to neskôr ako inokedy, ale tvrdila som, že moja mama si chce predĺžiť obedňajšiu prestávku, aby mohla ísť so mnou nakupovať.
V skutočnosti som so Svenjou vyzdvihla Žolíka už o pol štvrtej. O pol piatej sme sa mali stretnúť s Rafim, zatiaľ čo Thorsten mal na mňa čakať v stajni.
Krátko predtým, než sme prišli do lesa na miesto stretnutia, ukázala Svenja na môj mobil. „Už je čas. Zavolaj mu skôr, než zavolá on tebe.“
Thorsten musel práve doraziť do stajne a zistiť, že som ufrnkla. A tak som musela byť tvrdá. Toto bola takmer tá najťažšia časť plánu.
„Aj ja som ti chcel práve volať.“ Thorstenov hlas ešte neznel nahnevane. Skôr ustarostene. „Ty si preč, Žolík je preč... stalo sa niečo?“
Krvácalo mi srdce. Ale muselo to byť. „Nie, vôbec nie, čo by sa malo stať? Ale mama sa už teraz nemohla ďalej zdržovať a práve išla okolo Svenja. Tak sme teda už vyrazili... “
„Vy ste... už vyrazili? Ak tomu dobre rozumiem, mysleli ste si, že vás ešte dohoním?“
Teraz to znelo podráždene. Aj to tak muselo byť.
„Och...“ Pochabo som sa zachichotala. „Čestne povedané... celkom som na teba zabudla. Iba teraz som si spomenula na to, že...“
„A – porucha mobilu,“ zašepkala Svenja.
Stlačila som červený kláves a mobil som vypla. Skoro som sa pri tom rozplakala.
„Teraz sa vzchop!“ zakričala na mňa Svenja. „On ťa v poslednom čase tiež dosť často presúval. A hneď tam vzadu čaká Rafi. Dúfajme. Ak cestou niekde nespadol...“
Rafi našťastie bezpečne sedel na svojom strakošovi Bodíčkovi. A vyzeral pri tom ako mladý kovboj, ktorý práve skrotil mustanga. Dakedy ho snáď niekto objaví a bude z neho model.
„Zdravím, dievčatá, kamže vyrazíme?“ spýtal sa.
„Povedzme naším smerom?“ navrhla som.
„Keď skončíme, zavediem ťa potom domov,“ povedala Svenja Rafaelovi.
Teraz nám už iba zostávalo skrížiť cestu Thorstenovi a Lily. V prípade, že tí naozaj vyrazili. Ale to bolo viac ako pravdepodobné. Thorsten sa z jazdy na dráhe ulial, kde len mohol, a dnes navyše potreboval útechu. A Lily by sotva zišlo na um dať mu hodinu jazdy. V lese to bolo oveľa romantickejšie. A smer bol viac-menej jasný. Takto neskoro popoludní by sa tí dvaja na dlhší výlet už nevydávali a pokiaľ sa nechceli na cestách vzdialiť od Hillovcov ďalej ako na hodinu jazdy, existovala v skutočnosti iba jedna možná trasa.
Napriek tomu som bola nervózna. Svenja zatiaľ debatovala s Rafaelom o skúškach odvahy.
„Teda, skákanie sa mi zdá byť úplne úžasné,“ priznal práve Rafael.
Keby to počula jeho matka! Pani Kleberová považovala každý jazdecký turnaj za týranie zvierat.
„Každopádne vyzerá drsne.“
Pomalým krokom sme sa mordovali po okolí a Žolík bol už zase podráždený. Zatiaľ mi však príliš neprekážalo, keď troška poskakoval a naznačoval, že by sa chcel postaviť na zadné. Napokon, v skutočnosti ešte nikdy nebol ozajstnou hrozbou.
Čím viac sme sa približovali k chodníku Hillovcov, tým som bola, prirodzene, nervóznejšia aj ja. Predovšetkým vo chvíli, keď sme sa naň konečne dostali. Ibaže Thorsten a Lily boli v nedohľadne.
Vrhla som na Svenju pohľad plný paniky, ale tá upokojujúco potriasla hlavou. To sa rozumie, že keď tí dvaja vyrazili o piatej, ešte tu byť nemohli. A možno to bolo aj trochu neskôr. V skutočnosti sme ich stretli asi uprostred okruhu a Svenja mi nenápadne ukázala znak víťazstva.
Rafaela najprv pochytila panika, ako vždy, keď v teréne stretol cudzie kone. Ale nebolo možné ujsť, keďže Thorsten a Lily sa navyše blížili klusom. Rafael sa teda iba pevne zachytil Bodíčkových oprát a dúfal, že to prežije – kým neuvidel Lily. Perfektná cowgirl na quarterovi sfarbenom dozlata asi na každého pôsobila ako fatamorgána – a Rafael, ako je známe, reagoval na všetky dievčatá s mimoriadnym záujmom. Zaujímavý bol aj Lilin pohľad. Rafael vedel človeka doraziť už vtedy, keď prišiel iba v džínsach a motorkárskej bunde. A čo ešte keď bol na koni vo westernovom outfite!