Ukážka: Stratený egyptský poklad (Záhada pre Adrianu 2) (Mlčochová, Jela)

Práve som si chcela pritlačiť ruky na uši, aby som umlčala ten hrôzostrašný šepot, keď som si uvedomila, že niečo vidím. Niečo, čo tu ešte pred chvíľou nebolo.

Mesačné svetlo sa doplazilo až k rímse kozuba, stojaceho pri stene vedľa okna. Rímsa bola bohato zdobená ornamentami a keď sa jej dotkli mesačné lúče, na náprotivnej stene sa zrazu zjavil obraz.

Bol to... bol to...

So zatajeným dychom som si prezerala tieň, ktorý sa začínal rysovať na stene od podlahy až po strop. Spočiatku bol nezreteľný, no každou sekundou ho bolo vidieť lepšie, akoby neviditeľný premietač niekde v tme postupne zaostroval obraz.

Videla som siluetu postavy. Bol to faraón, dávny egyptský faraón, ktorý vystretou rukou ukazoval na jeden bod na stene.

... a mesačné svetlo zobudí faraóna, ktorý ukáže cestu...

Napokon stál faraón predo mnou v plnej nádhere a zreteľne ukazoval, kadiaľ ísť. Ako zhypnotizovaná som vykročila naznačeným smerom. Tam je vchod do tunela, tadiaľ prejdem do starovekého Egypta!

Zabudla som na kroky za dverami, utíchol i šepot. Už som bola pri náprotivnej stene. Posledný osvetlený bod faraónovej ruky spočíval na malom hrboľatom výčnelku. Dotkla som sa ho, bol studený ako ľad.

Váhavo som stlačila výstupok. Nič sa nestalo. Zopakovala som pokus, potom ešte raz, nakoniec som sa oň oprela celou svojou váhou.

V múre čosi cvaklo a stena sa – ako v nejakom filme – dala do pohybu. S úžasom som pozorovala, ako mi spred očí miznú ošarpané tapety a namiesto nich sa predo mnou zjavuje modročierna tma, oveľa černejšia ako akákoľvek tma, ktorú som videla predtým.

Ovial ma teplý, čudne zapáchajúci vzduch.

Priechod do starobylého Egypta bol otvorený dokorán. Musela som ísť.