Ukážka: Listy láskozradcovi (Greene, Niamh)

Keď sme dorazili k baru, pred dverami bol dlhočizný rad. Musím sa priznať, že sa mi v duchu trochu uľavilo. Zdá sa, že dnu sa nedostaneme. Ale vtedy Butch natrafil na svojho kamaráta Ala. Al, ako sa ukázalo, pozná všetkých, ktorí niečo znamenajú, a bol na zozname hostí, takže sme elegantne prešli popri horde čakateľov v rade. Zaviedli nás do VIP miestnosti so zamatovými sedačkami a tanečným pódiom. Hudba pulzovala, dav hučal a ja som sa cítila ako stutočná celebrita - niečo úžasné. Dali sme si drink a potom Butch s Alom spolu džemovali v rytme "Lady Marmalade" na heterosexuálov dosť nezvyčajným spôsobom. Skôr, ako som si uvedomila, čo sa deje, horúčkovito sa začali oddávať francúzskym bozkom priamo pod stroboskopom. Šokovalo ma to. Uvedomila som si, že od mojej poslednej návštevy v trendovom bare v centre mesta sa veci trochu posunuli, ale aj tak bolo divné sledovať dvoch obchytkávajúcich sa heterosexuálov. A neboli jediní. Aj mnoho ďalších mužov sa oddávalo perám jeden druhého. V podstate bol bar plný takých mužov. Pokiaľ som dobre videla, okrem mňa tam boli ešte tri ďalšie ženy, ktoré v opitosti lízali soľ z hrudníka akéhosi muža, potom do seba šupli tequillu a hystericky sa rozrehotali. Pomaličky mi začínalo svitať. Som v gay bare. Väzenský dôstojník Butch je gay. Nechápala som, prečo súhlasil so schôdzkou s osobou s nesprávnym pohlavím. Svoju posadnutosť Carlou Ryanovou síce priznal, ale najväčšie tajomstvo si nechal pre seba. Takmer by to bolo zábavné, keby to nebola taká tragédia. Nechala som Butcha Butchom v Alovom náručí, vytratila som sa bez rozlúčenia a chytila som taxík domov. Chcela som sa stiahnuť pod skalu... preto sa mi podarilo zastaviť toho najutáranejšieho taxikára v dejinách, ktorý mal potrebu porozprávať mi o radostiach vo svojom manželstve, o tom, ako berie svoju manželku do Marbelly pri príležitosti desiateho výročia ich svadby. Keď som nakoniec zasunula kľúč do zámku, v depresii som prisahala, že už nikdy nepôjdem von medzi ľudí.

Potom som otvorila dvere a počula šušťavý zvuk. Niekto tu je. Niekto sa ku mne vlámal. Odborníci tvrdia, že v otázkach života a smrti treba bojovať alebo utekať. Z nejakého dôvodu vo mne zaburácala zúrivosť. Ako sa nejaký chuligán opovažuje vlámať sa mi do bytu, do mojej svätyne, a porušiť jej pokoj? Ani náhodou nezutekám. Lomcoval mnou hnev, rozhodla som sa, že to votrelcovi neprejde. Neviem, čo ma to posadlo, za normálnych okolností by som nedokázala vystrašiť ani hus. Nakukla som do obývačky. Kľačal pred televízorom a očividne sa pokúšal zistiť, či za niečo stojí (nestojí: stále mám ten náš starý rozmarný televízor, ktorý sa vypínal vždy, keď bežalo niečo, čo sa televízoru nepáčilo). Bez toho, aby som si uvedomila, čo robím, schmatla som veľkú vázu z chodby a udrela som ňou narušiteľa odzadu do hlavy. Až keď padol k zemi a vôkol neho sa rozsypali kúsky mozaikových kachličiek, všimla som si jeho chvost. Bol to Homér. Zo strachu, že som ho zabila, vyliala som mu z vedra na hlavu sladký mydlový roztok, ktorým umýva steny. Usilovala som sa ho oživiť. Prebral sa veľmi rýchlo, ale ja som zatiaľ upadla do stavu, v ktorom som nekontrolovateľne vzlykala. Nechápem, ako som mohla napadnúť takého milého muža. Bol strašne zlatý. Vraj sa to mohlo prihodiť hocikomu a že mi mal povedať, že zostane dlhšie a dokončí podlahové sokle. A potom si ma k sebe pritúlil a objal ma. Celá v slzách som sa opierala o jeho hruď, keď tu som zrazu pocítila pokoj a pohodu - akoby sa nič zlé nestalo. Jeho mäkučká flanelová košeľa mi hladila tvár a ja som cítila, ako sa mu dvíha hrudník. Rukami ma hladkal po chrbte a šepkal mi do ucha, že všetko bude v poriadku. A potom, keď mi už bolo lepšie, prudko sa odo mňa odtiahol a s ospravedlnením, že už musí ísť, vyšprintoval von dverami. Nezmohla som sa ani na slovo. Nechápem. Z ničoho nič som sa zo slečny Myšky zmenila na slečnu Guráž... a v procese tohto prerodu sa mi podarilo odstrašiť skvelého maliara-natierača. Podľa výrazu jeho tváre si nemyslím, že sa čoskoro vráti.