Ukážka: Kto zachráni lesný zverinec? (Brezina, C. Thomas)

Nemohol som už vydržať. Mal som pocit, že prasknem. Musel som sa tak rýchlo, ako je to len možné, vynoriť a nadýchnuť.

Divo som kopal nohami a cítil som, ako ma šaty ťahajú do hĺbky. Nasiaknuté vodou boli ťažké ako olovo.

Nič iné mi už nechýbalo! Pred očami sa mi mihali čierne bodky a hlavu som mal prázdnu, dutú ako tekvica.

Aaaa! Sláva! Vystrelil som nad hladinu a hltavo som sa nadýchol.

Čakal som, že sa psiská divo rozbrešú, domáci pán hodí do vody sieť a spolu s utopenými muchami a lístím nás vyloví von.

Rátal som s najhorším.

Nič sa však nedialo. Brechot psov bol vzdialený. Vo svetle z domu som zazrel, ako ich majiteľ ťahá priviazané do kopca.

Zistil som, že tieň, čo som videl z vody, nebol jeho, ale tieň kríka.

"A teraz rýchlo preč!" šepkal som Bellovi Bondovi.

Prebojoval som sa k okraju bazéna a pomohol som mu z vody.

Len čo Nula nula hav pod labkami zacítil pevnú zem, otriasol sa tak silno, že kvapky lietali na všetky strany.

Aj ja by som to bol s radosťou urobil, lebo moje oblečenie na mne viselo ako ťažké studené vrece. Hoci noc bola teplá ako v lete, triasol som sa zimou.

A čo teraz? Mám sa ešte pokúsiť nájsť Ruperta?

Bolo o päť minút desať.

Fotoaparát ležal pri bazéne, kde som ho odložil pred skokom do vody.

Musím ísť k soche rytiera! Čo ak som sa mýlil a Rupert nemal nič spoločné s výhražnými telefonátmi? Zajtra mi strašidelný hlas urobí zo života peklo.

Keď som preliezol plot do uličky, Bello Bond zrazu odmietal ísť so mnou. Tvrdohlavo utekal opačným smerom a veselo pritom krútil chvostom.

"Poď sem, ponáhľame sa!" okríkol som ho prísne.

Neposlúchol. Musel som ho priviazať na vôdzku a nasilu ťahať za sebou.

Čo to doňho vošlo? Čo má tam na druhej strane? Že by tam niekto bol? Najskôr Rupert... Možno nás videl zo svojej izby.

Park neskoro večer pôsobil nepríjemne. Konáre stromov vyzerali ako dlhé nadrapujúce sa pazúry.

Mnohé lampy nesvietili a na niektorých úsekoch cesty bola tma ako vo vreci. Musel som vždy pozbierať všetku svoju odvahu a jednoducho bežať ďalej. Chvíľami som si pripadal ako nosorožec, čo útočí so zatvorenými očami.

Môj strach zväčšoval aj Bello Bond, ktorý nechcel ísť so mnou a neprestajne ma ťahal na druhú stranu... Svoj ňufák ako čierny gombík vystieral do vzduchu, akoby čosi vetril.