Ukážka: Biely lev/Storine, sirota z hviezd (D Anterny, Fredrick)

Storine našla Griffa nariekať pred ťažkými oceľovými dverami. Čupla si a pritlačila si tvár k hrudi mladej šelmy.
- Čo je za tými dverami, Griffo?
Pravdaže, otvárací mechanizmus bol zablokovaný na veliteľskom mostíku. Dievčatko vybralo z vrecka malú magnetickú kartu, ktorú dostalo od svojho otca. Keďže belasá energia okolo neho sa už rozptýlila v priestore, sňalo si prilbu a položilo ju na zem. Ťaživé hučanie náhle ustalo. S úľavou skonštatovalo, že tie svetielkujúce zvieratká už kamsi zmizli. Husté oranžové vlasy, mokré od potu, sa mu lepili na líca i na čelo. Prešlo kartou cez optické čítacie zariadenie a mechanizmus sa s mocným rachotom odblokoval. Odrazu mu na nozdry zaútočil pach potu.
Pred ním sa nachádzala veľká temná sála s vysokým stropom, v ktorej bolo umiestnených množstvo sklených rakví, poukladaných postojačky jedna vedľa druhej, takže ako celok vytvárali naozajstné ulice, zahýnajúce sa v pravom uhle. Storine opatrne podišla k najbližšej rakve.
Chuchvalce plynu tam prikrývali nejaké telo. Dievčatku vykĺzol znechutený výkrik. Udrelo na sklo, zavolalo. Nijaká odpoveď. Vari sú tí ľudia mŕtvi? Podišlo k susednej rakve, oprelo si líce o sklo a rozoznalo otrokyňu v strednom veku, jednu z tých, kjtoré žili v ženskom oddelení. Storine si hneď pomyslela na starú Ysinie. Bolo by možné, že aj ju násilím zavreli do jednej z týchto čudných sklených rakiev?
- Griffo!
Odpovedalo jej hrdelné vrčanie. Griffo niečo objavil a nezdalo sa, že by sa mu to páčilo. Storine ho našla nehybne sedieť pred rakvou, pripomínajúcou tie ostatné. Chvost mal meravo zdvihnutý, čo bol neklamný znak toho, že naozaj nie je spokojný. Dievčatko priblížilo tvár k zahmlenému sklu.
- Eldride! - vykríklo.
Pubertiačka stála uprostred kotúčov plynu a vyzerala, akoby pokojne spala. No na jej tvári sa predsa len zračilo utrpenie. Tesne predtým, ako ju tam zavreli, sa niečoho naľakala. Ale čoho?

Marsor špeciálnym kľúčom otvoril niekoľko komôr a vnikol do tajnej chodby, susediacej s hlavnou strojovňou. Loď bola teraz bez ochrany. Pancierové kryty už stonali pod nárazmi sústredených laserových striel. Veľký kentaur a Marsor boli natoľko spojení, že pirát pociťoval každý zásah, ktorý utŕžila jeho loď, ako svoju vlastnú ranu. Táto bolesť posilnila jeho odhodlanie. Čo najrýchlejšie sa musí dostať do červenej miestnostiu a odhadnúť stupeň poškodenia. Až potiaľto boli všetky komory náležite uzatvorené. Keďže režim neviditeľnosti sa dal vypnúť iba z červenej miestnosti, znamenalo to, že zradca má duplikát jeho kľúča. To tiež naznačovalo, že ten muž alebo žena bol niekto z jeho najbližšieho okolia. Pomyslel si na svoje tri priateľky, ktoré opustil, odkedy do jeho života vstúpila Storine. Vrchná časť lode prudko zaškrípala. Marsor, prekypujúc hnevom, otvoril konečne poslednú komoru. Bolo by príliš hlúpe, aby sa teraz nechal chytiť.

Storine hľadala spôsob, ako otvoriť schránku, v ktorej bola zatvorená Eldride. Na ľavej strane sklenej tabule sa síce nachádzala akási štrbina, ale jej karta tam nefungovala. Storine zrazu nevedela, ako ďalej, a tak sa oprela o rakvu a zacítila, ako ju v očiach pália slzy. Griffo na ňu uprel svoj temný červený pohľad. "Griffon by to sklo bez ťažkostí rozbil," pomyslela si Storine. "Ale Griffoje ešte taký malý!"
Zaplavila ju studená zlosť. Keď znova uvidí svojho otca, spýta sa ho, prečo zatvára otrokov do sklených rakiev. Loď stonala ako nejaké zviera v predsmrtnom zápase. Čo to chcela povedať? Pozrela sa na Eldride. Bolo absolútne nevyhnutné nájsť nejaký spôsob, ako ju oslobodiť. "Čo je to vedľa tej štrbiny? Malá farebná číslená klávesnica. Tie symboly som už videla, keď sme sa pokúšali ujsť..."
Vyskúšala niekoľko kombinácií. odpovedalo jej prenikavé zvonenie. "Je čas... Vari niekto príde? Asi nejaký pirát. Alebo Astrigua. Budem bojovať!" rozhodla sa so zaťatými zubami. "Rýchlo! Rýchlejšie!" Skúsila poslednú kombináciu, keď vtom zaznel hlboký tón... a všetky poklopy na všetkých schránkach sa zrazu otvorili! Po veľkej sále sa ihneď rozšírilo množstvo plynu. Otroci, ktorí náhle prišli o oporu, vypadli von z rakiev ako handrové bábiky. Eldride spadla do Storininho náručia.
Dievčatko ju budilo fackami. Eldride pootvorila ústa a začala stonať. Vzápätí zaťala svoje špicaté, takmer mačacie zuby do ruky svojej priateľky. Muži a ženy okolo nich už zívali a preťahovali sa. Niektorí začínali vstávať, no nohy sa im podlamovali, iní kašľali, až si išli vykašľať pľúca. Eldride napokon otvorila oči.
- Ty? - zvolala.
Po ružových lícach sa jej skotúľali slzy a zanechali tam po sebe škaredé sivé a hnedé fľaky. Utrela si ich rýchlym pohybom lakťa.
- Plyn, - bľabotala.
O minútu neskôr sa sála zaplnila šumom hlasov. Otroci pochopili, že loď niekto napadol. Niektorí navrhovali, aby ušli. Iní, obávajúc sa Astriguy a jej vojakov, sa odmietali pohnúť z miesta. Eldride zovrela ruku svojej priateľky.
- Vedela si, kde som?
- Nie, našiel ťa Griffo. Ušiel mi a ja som ho naháňala až sem.
- Teda ty si o tom nevedela!
- O čom?
- Že Admirál zatvára vzpurných otrokov do takýchto bezpečnostných rakiev! Ostatní sú izolovaní vo svojich oddeleniach, ale ja dobre poznám predpisy, nemysli si!
- Aké predpisy? - spýtala sa Storine, vyľakaná divokým úškľabkom mladého dievčaťa.
- Admirál by nikdy nedovolil, aby Veľký kentaur padol do rúk imperiálnych vojakov. Radšej by ho nechal vyhodiť do vzduchu, a nás tiež!
- Nie! - zastonala Storine. - To nie je možné!
Znovu sa rozľahlo poplašné zvonenie.
- To ty si otvorila tie rakvy?
- Ja... áno, myslím.
- Teda treba hneď odísť. Čoskoro príde Astrigua. Poď za mnou!
V absolútnom zmätku si razili cestu až k východu...

Marsor potriasol hlavou. Nemal rád, keď flotila nebola spolu. Odrazu sa otvoril turbovýťah na veliteľskom mostíku.
- Urba? - začudoval sa Admirál.
Všetci vybuchli smiechom pre pohľade na majordóma, obyčajne takého vyparádeného, no teraz bledého a znivočeného.
- Nuž, priateľ môj, povráva sa, že imperiálne krížniky prechádzali priamo cez teba! žartoval Marsor.
Ale vzápätí sa zachmúril. Urba nemal povolené vstupovať na veliteľský mostík.
- Čo sa robí?
Zmocnil sa ho nepokoj, jeho hlas narušil radostnú atmosféru. Urba so zvesenou hlavou vzdychal, rysy jeho mastnej tváre boli takmer sivé.
- Teda? - hrmel Marsor.
- Malá, pane...
- Storine?
- Zmizla, pane. S Griffom...
- Ako?
Marsor sa na majordóma vrhol celou váhou svojho tela.
- Čo mi to tu rozprávaš?
- Faros, pane...
- Faros! Ten biedny pozemský červ!
- Zmätok pri útoku, pane. Vzale jeden záchranný modul. Nemohol som nič robiť. Ušlo asi tridsať nebezpečných otrokov...
- Otroci ušli!
Urba neodvetil. Silná nevoľnosť, ktorá nebola predstieraná, zmenila jeho tvár i telo. Po prvý raz v živote Admirálovi klamal, a táto skúška sa ukázala byť ťažšou, ako predpokladal. Pod ťarchou viny sa jeho oči začali plniť tekutinou. Neboli to slzy, iba slizký mok, typické pre jeho rasu Edoílienov. nUrba, ktorého organizmus sa ťažko prispôsoboval medziplanetárnemu cestovaniu, vedel, že tento mok sa vo vesmíre zmení na tekutinu, prinášajúcu smrť. Nervózne si siahol do pravého vrecka.
Marsorov výraz tváre stvrdol. Majordómus,zaujatý hľadaním svojej malej fľaštičky s protijedom, ktorú nenachádzal, si nič nevšimol. Prevrátil všetky vrecká, ale neúspešne. Zrazu sa mu okolo hrdla zovrela železná Admirálova päsť. Nepríjemne prekvapený Urba otvoril ústa. Odporný mok, ktorý sa mu lial z oči, mu pomaly prenikal cez pery. Keďže to bol smrteľný jed, Urba sa začínal dusiť.
- zradca, ty zradca! - vykríkol Marsor bezfarebným hlasom.
Druhou rukou mu ukázal malú fľaštičku s protijedom, ktorú objavil v miestnosti s generátorom.
- Toto hľadáš, ty úbožiak?
Z celej sily hodil Urbu proti kovovej stene. Vzápätí ho schytil za golier a priblížil si jeho tvár tesne k svojmu obličaju. Z majordómových pier crčala čierna krv.
- Prečo? Prečo?
- Pane... - bľabotal Urba a ustavične prehĺtal jed, ktorý sa mu valil z očí. V beznádejnom kŕči sa pokúšal dočiahnuť miniatúrnu fľaštičku, ktorú Admirál stále držal v ruke. Marsor ju pustil na zem a rozdrvil ju podpätkom.
- Porušil si sľub vernosti, Urba. Nezaslúžiš si viac žiť...